Nemám rád rozprávky so smutným koncom. Keď som voľakedy čítal Andersenovu rozprávku (dúfam, že poznáte Hansa Christiana Andersena, slávneho dánskeho rozprávkára) o cínovom vojačikovi, ktorý sa roztopil láskou, dojalo ma to. Ale teraz musím napísať rozprávku so smutným koncom, lebo aj také bývajú. Čítajte:
Po jednej strane cesty po hlohoveckým zámkom sa rozprestierala Zámocká záhrada s gaštanovou alejou. Keď prišla jeseň, gaštany sa kotúľali na chodník. Ak ste nedávali pozor, zosypali sa vám na hlavu. Ktosi navrhol, že pri prechádzke alejou treba nosiť dáždnik, ale uznáte, že je to smiešny návrh, veď dáždnik sa nosí, keď prší…
Po druhej strane cesty tiekol Váh a na jeho vlnkách sa natriasali tri vodné mlyny. Jedni tvrdili, že každý mlyn má svojho vodníka, ktorý vysedáva v noci, keď sa nemelie, na mlynskom kolese. Iní hovorili, že vodník je len jeden a každú noc vysedáva na inom mlynskom kolese. Ktovie, aká je pravda, pretože vodníka už dlho nikto nevidel.
Prašná cesta medzi Zámockou záhradou a Váhom viedla do od Bereksegu, malej dediny, ktorá sa teraz volá Šulekovo, no v čase (o ktorom píšeme) sa tak volala. Po ceste sa vliekli preťažené povozy voziace zrno do chýrnych fraštackých (hlohoveckých) mlynov. Občas zvírilo prach auto poskakujúce na hrboľatej ceste. Tutúúúút – vytrubovalo auto a každý sa rýchlo pratal sa z cesty.
Trúbenia auta sa nezľakli husi. Ťarbavo si vykračovali po ceste gágajúc medzi sebou. Keď prešli cez cestu, roztiahli krídla a po strmom svahu sa skĺzli k vode. Popri brehu si zaplávali. Potom opäť vyšli do prachu na ceste.
Jedného letného dňa však tento každodenný obraz narušila nasledovná udalosť: Zo Zámockej záhrady vyletel na cestu bicykel v sedadle s mladíkom. Oslovovali ho Miki, hoci každý vedel, že sa volá Maximilián Mário Hardegg a je grófskym synom bývajúcim v zámku na parkom. Mikiho rýchla jazda nikoho neprekvapila. Vždy tak jazdil. Nehľadel naľavo ani napravo. No teraz sa mu do cesty priplietol kŕdlik žltých húsatok. Zbadal ich. Uľútostilo sa mu žltých hýbajúcich sa hromádok. Stisol brzdu, zablokoval kolesá, no bicykel sa zotrvačnosťou rútil vpred. Ach, tá zotrvačnosť! Prehodila jazdca cez riadidlá a Miki sa kúpal v prachu cesty..
– Joj, joj, – horekoval mladý gróf a držal si koleno. – To bolí, to bolí…
Vrzganie brzdy neušlo pozornosti mlynárovmu synovi Lajkovi, ktorý pomáhal otcovi nosiť vrecia múky.
– Miki spadol! – zakričal a nechal vrecia vrecami. Utekal na cestu odháňajúc husi, ktoré vystrašené gágali a vrhali sa do Váhu.
– Čo sa ti stalo? – spytoval sa Mikiho, ktorý si držal odreté koleno.
– Nechcel som zraziť húsatká a takto som dopadol, – povedal Miki a ukázal na krv tečúcu zo zraneného kolena.
– Zaviažem ti ranu, – ponúkol sa Lajko. Utekal do mlyna pre čistú handru a priniesol aj fľašu s vodou. Mikimu vymyl ranu na kolene a obviazal ju. Vtedy prifrčal kočiš zo zámku. Naložil Mikiho do koča a Lajkovi prikázal, aby sa postaral o bicykel. Potom šľahol kone a jachal k doktorovi Frideckému, zámockému lekárovi.
– Hlúposť, je to hlúposť, – hundral si Lajko pod nos. – A ja som tomu veril.
– Čo je hlúposť? Čomu si veril? – vyzvedal sa otec.
– Veril som, že grófi majú modrú krv, – povedal Lajko. – Tak mi to vravela mama. Ale na vlastné som oči videl, že mladému grófovi z kolena nijaká modrá krv netiekla. Tiekla z neho taká ako mne, keď si udriem nos… Červená.
– Modrá krv! To sa len tak hovorí, že šľachta má modrú krv, – poúčal ho otec. – Tomu si veril?
– Mama povedala, – mrmlal si Lajko a rozhodol sa, že kamarátom prezradí, že grófi majú takú istú krv ako oni.
Zdalo by sa, že tu by mohol byť koniec rozprávky, ale nie je to pravda. Rozprávka pokračuje ďalej, tak ako pokračoval život grófa Maximiliána Mária Hardegga. Keď bol o čosi starší, nejazdil už na bicykli, ale na motocykli. Ľudia, čo si veľa pamätajú, spomínali, že Miki vyvádzal na motocykle také kúsky, až ľuďom tuhla krv v žilách. Napríklad: z volantu dal preč ruky a nebál sa, že stratí rovnováhu, že skončí v priekope… Ba niekoľkokrát sa postavil na sedadlo a viezol sa len tak, ako sa to robí v cirkuse …
Niektorí ľudia sa pri tom križovali a prorocky vraveli: – Ten gróf sa raz prizabije.
Opäť prešlo zopár rokov. Miki mal okolo dvadsiatky a motocykel mu už nestačil. Zatúžil po aute. Nie po hocijakom, ale po veľmi známom aute značky Bugatti. Takmer všetci významní automobiloví pretekári tých čias si sadali za volanty bugatiek, ako sa autám familiárne hovorilo.
Miki sa stal pretekárom. Furmani priniesli túto zvesť do mlyna. Lajko natrčil uši.
– Odkiaľ to viete?
– Aj noviny o tom píšu.
– Vraj Miki výborne jazdil aj na Masarykovom okruhu v Brne, – povedal druhý furman, ktorého automobilový šport zaujímal väčšmi ako mletie múky. Raz Mikiho bugatka prefrčala aj popri mlyne. Lajko si myslel, že sa Miki zastaví, no on to neurobil. Aj sa mu zdalo, že trocha pribrzdil, no mýlil sa. Bugatka smerovala k Bereksegu. Miki trénoval… V tom čase už bolo známe, že Miki viackrát štartoval na pretekoch do vrchu. Noviny písali o jeho rýchlej jazde do vrchu na trati Brno-Soběšice, potom úspešne zdolal vrch Zbraslav-Jíilovište… No zvesti prichádzali aj zo zahraničia. Zo Švajčiarska sa doniesla správa o Mikiho účasti na pretekoch v Klausene, z Nemecka zasa doletel chýr o jeho úspechu vo Freiburgu. V tom istom roku noviny vychvaľovali Mikiho víťazstvo v rakúskom Semmeringu…
– Mikiho čaká veľká motoristická kariéra, – s uznaním konštatovali furmani. – Má iba dvadsaťdva rokov a dosiahol také úspechy, akými sa nemôžu pochváliť ani ostrieľaní pretekári.
Miki si našiel medzi pretekármi aj priateľov. Jeho najbližším bol Jiří Kristián Lobkowicz, rodák z Turnova. Spájal ich šľachtický titul, generačná rovnosť (Jiří sa narodil roku 1907 a Miki roku 1909) a láska k motorizmu. Dokonca ich priateľstvo bolo také pevné, že keď raz vypovedal Mikimu motor, Jiří mu požičal svoje auto. Preteky síce Miki nevyhral, no šťastne prišiel do cieľa. Potom prišiel rok 1931. Slávne preteky do vrchu v Baden Badene, pre Mikiho osudné.
Do Hlohovca prišla smutná správa. Miki havaroval.
– Ako sa to stalo? Ako sa to stalo? – vyzvedali sa tí, ktorým sa noviny nedostali do rúk.
– Mikimu vbehli pod kolesá dve deti, – vraveli tí, ktorí správu čítali. – Brzdil, vyhýbal sa deťom, nechcel ich zraziť. Prudko skrútil volant… Auto sa dostalo na krajnicu, odtiaľ sa zošuchlo do priekopy, prekopŕclo sa a narazilo do stromu… Mikiho odviezli do nemocnice, no na druhý deň zraneniam podľahol. Mikiho návrat do Hlohovca bol smutný. Neviezol sa v bugatke, ale priviezli ho v rakve. Z auta zostal iba pokrútený volant. Ten mu položili na rakvu medzi vence. Lajko stál blízko truhle a slzili mu oči. Tislo sa mu na myseľ: Miki nechcel ublížiť deťom. Tak ako vtedy, keď nechcel zraziť húsatka. Radšej volil pád. Smrť!
– A predsa má Miki modrú krv, – šepkal si Lajko. Dodajme, že ani jeho pretekársky kamarát Jiří Kristián Lobkowicz sa dlho netešil zo života. Havaroval rok po Mikiho smrti. Stalo sa tak na na dráhe AVUS neďaleko Berlína 22. mája 1932.
© Ivan Szabó