S perom i so štetcom – Posezení na dálku se slovenským spisovatelem a malířem Ivanem Szabó

Slovenský spisovateľ literatúry faktu PhDr. Ivan Szabó sa narodil 9. júla 1939 v Leopoldove. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre. Po krátkom pedagogickom pôsobení pracoval tri desaťročia v redakciach rozličných časopisov (Kamarát, STOP, Život, ProfiAuto). Od roku 2000 pôsobí v slobodnom povolaní.

Do literatúry vstúpil začiatkom šessťdesiatych rokov minulého storočia. Písal poviedky i verše, ktoré uverejňoval v rozličných časopisoch (Mladá tvorba, Kamarát, Život atď.) a v zborníkoch  (Zo svitania, Rozkvet, Doma atď.). Práca v redakciach znamenala pre Ivana Szabóa odklon od beletristických žánrov a začal sa venovať literatúre faktu. Knižne debutoval cestopisom Sibírska mozaika (1979). Potom nasledovali ďalšie knihy: Slávni pilóti, konštruktéri a kozmonauti (1979), Svet na pneumatikách (1986), Keď prehovorí mŕtvy (1988 – spoluautor T. Michal), Osem poschodí k smrti (1991),  Bosí pilot (1996),  Hriechy v kočikárni (1997), Zabudnuté volanty (2002), Pasca na sobášneho podvodníka (2002), Slovenské strašidlá od A po Ž (2003), V zajatí rýchlych kolies (2004), Osudy slávnych zbojníkov (2004), Rozprávky na kolesách (2005), Vzácne návštevy v Bratislave (2006 – spoluautor L. Švihran), Príbehy primášov (2008).

Ivan Szabó je laureátom medzinárodnej Ceny Egona Ervína Kischa a laureátom národnej Ceny Vojtecha Zamarovského „Za trvalý prínos do literatúry faktu“.

– Jaké potěšení ti přináší literatura a tvůrčí činnost na tomto kulturním poli jako spisovatel?

„Mám radosť z poznania, hľadania a nachádzania. To všetko sú atribúty literatúry faktu. Možno aj preto sú témy mojich kníh veľmi rôznorodé. No ku každej téme som sa snažil pristupovať veľmi zodpovedne a profesionálne. Tešilo ma, ak sa mi podarilo občas objaviť aj nejaký nezmysel, ktorý sa zakorenil aj v takých „bibliaách“, ako sú encyklopédie či biografické slovníky.

Naposledy sa mi to stalo v knihe Príbehy primášov, kde som písal o Samkovi Dudíkovi. V biografickom slovníku je napísané, že roku 1947 S. Dudík hral v jednej zlínskej kaviarni slávnemu maliarovi Picassovi. To by bola senzácia. Lenže Picasso Československo vôbec nanavštívil. Otázku som konzultoval s kunsthistorikmi, prečítal som niekoľko životopisných kníh o maliarovi, korešpondoval som aj so zlínskym archívom. A výsledok? Nuž biografický slovník zavádza.“

– Která z tvých vydaných knížek je ti nejmilejší a proč?

„Poznám odpovede mnohých svojich kolegov, ktorí tvrdia, že knihy sú ako deti, milujú ich všetky rovnako. Musím sa priznať, že toto klišé nezdieľam. Zo svojich kníh si väčšmi cením tie, ktoré boli v slovenskej literatúre „prvolezecké“ – ide o témy, ktoré prodomnou nikto nespracoval ( Bosý pilot – životný príbeh pilota Andreja Kvasa, ktorý pred prvou svetovou vojnou poriadal na území Slovenska prvé letecké dni, alebo Zabudnuté volanty – pohľad na históriu slovenského motorizmu od 19. storočia po koniec roka 1945).“

– Jaká knížka vyjde v dohledné době a jakou další připravuješ?

„Koncom februára som prezentoval knihu Príbehy primášov, kde som písal o osudoch týchto virtuóznych muzikantoch od 18. storočia až po dnešok. Nadchlo ma, že niektorí z nich hrali na kráľovských a cisárskych dvoroch v celej Európe. A súčasnosť? Dokončujem životopisnú knihu a legendárnom slovenskom tanečníkovi zo Slovenského ľudového umeleckého kolektívu Jankovi Petrenkovi. Priznám sa, že jej definitívny názov ešte nepoznám.“

– Také maluješ půvabné obrázky, charakteristické pro slovenskou krajinu. Jaké potěšení ti přináší malování?

„Vyštudoval som aprobáciu s výtvarnou výchovou, tam som dostal základy maľby. No maľovať intenzívnejšie som začal až takmer po dvadsiatich rokoch po skončení štúdia. Možno aj preto, aby som fakty z literatúry faktu trocha vyvážil emotívnym a expresívnym maľovaním.Voľakedy som hovoril, že písanie je môj každodenný chlieb a maľovanie zasa nedeľný koláč. Teraz sa obom činnostiam venujem rovnomernejšie. Potešenie z maľovania prichádza vtedy, ak som s obrazom spokojný. No to sa mi stáva málokedy. Občas spokojnosť prichádza až po niekoľkých rokoch. Mám strach a rešpekt pred prázdnym papierom i pred prázdnym plátnom.“

– Měl jsi také řadu výstav svých obrazů, s jakými ohlasy se setkaly?

„Pravidelne vystavujem so Združením výtvarných umelcov Západného Slovenska na kolektívnych výstavách Iná krajina, Erato a na Salóne. Samostatne som vystavoval v mnohých slovenských mestách, viackrát v rodisku i v Bratislave, kde mám aj stálu expozíciu v jednej z bratislavských reštaurácií. Poteší ma, ak ľudia mojím obrazom rozumia, vnútorne sa v nich nájdu. Aj to sa občas stáva. Príprava výstavy však vyžaduje veľa energie a nemám ambície ju strácať týmto smerom.“

– Kde je tvá malířsky nejmilejší krajina?

„V osemdesiatych rokoch minulého storočia som pochodil s maliarskym stojanom po mnohých regiónoch (Záhorie, Orava, Liptov). V deväťdesiatych rokoch som sa maliarsky zamiloval do Vysokých Tatier. V ostatnom čase sa mi však žiada aj trocha experimentovať – počítačová grafika i abstraktná maľba ma čoraz viac oslovujú. No pestujem to paralelne s krajinomaľbou.“

– Plně zaměstnán literaturou a malováním, zbývá ti čas ještě na něco dalšího?

„Hádam ani nie. Písanie a maľovanie ma vnútorne napĺňa. Samozrejme, zostáva mi čas aj na rodinu, vnúčatá, ale myslím si, že sa týmto smerom tvoja otázka neniesla.“

Náš rozhovor se uskutečnil už před několika lety a od té doby se počet knižních oveček v literárním košáru bači spisovatele jistě rozhojnil. Všechny vyprávějí o lidech zajímavých, obyčejných i neobyčejných, významných i prostých, kteří si svými činy a osudy vyšlapali pěšinku ke spisovatelovu srdci. Jen malounko odlišné to je v jeho výtvarné činnosti. Slovenská krajina nemusí usilovat o to, čím jeho pozornost upoutat, má ji totiž pevně ukotvenou ve svém srdci. Jeho obrázky se ke mně dostaly v podstatě jen v podobě originálních novoročenek, a je z nich už malá galerie. V každém z těch obrázků je část malebné slovenské krajiny a zároveň kousíček slovenské duše. Miluji příběhy, ať už zaznamenané tiskařskou černí nebo vzdušnými tahy malířského štětce. Mají magickou moc vydat neobyčejným způsobem svědectví o neobyčejných osudech lidí a jejich krajiny.

  

Text, foto a reprofoto  © Richard Sobotka

 

 

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *