Koniec miléniových stĺpov na Slovensku

Keď roku 1897 pricestoval cisár František Jozef I. do Bratislavy na slávnosť odhalenia sochy cisárovnej Márie Terézie, ktorú realizoval syn bratislavského vinohradníka  Ján Fadrusz, na dunajskom nábreží sa zhromaždili tisíce ľudí. Na odhalenie sa nemohlo prísť len tak. Pustili tam iba návštevníkov, ktorým sa ušli vstupenky. Pri oslavných rečiach, v ktorých sa zvýrazňovala pevnosť Rakúsko-uhorskej ríše, si pravdepodobne nikto neuvedomoval, že o čosi viac ako dve desaťročia sa  „pevná“ monarchia rozpadne a okolo súsošia sa zhromaždí iný dav ľudí, ktorý túto relikviu minulosti a maďarskej nadvlády nad Slovenskom vyhotovenú  z carrarského mramoru rozbije s pomocou lán, reťazí, krompáčov a nákladných automobilov.

Stalo sa tak v marci roku 1921. Podobný osud čakal aj iné sochy, pamätné dosky, reliéfy a busty pripomínajúce nepríliš šťastnú minulosť nemaďarských národov v Uhorsku. Tŕňom v oku obyvateľov nového štátu Československa boli aj dva vysoké miléniové stĺpy postavené na počesť príchodu staromaďarských kmeňov do Karpatskej kotliny a založenie štátu roku 896. Mali to byť pomníky víťazstva Maďarov, vládcov obsadeného územia. Na počesť vzniku Uhorska a jeho tisícročného trvania  postavili vládcovia sedem takýchto miléniových obrov v rozličných kútoch Uhorska, aby navždy hlásali slávu tejto krajiny. Jeden miléniový stĺp postavili v Mukačeve (dnešná Ukrajina), druhý v Pusztaszeri (Maďarsko), tretí v Pannonhalme (Maďarsko), štvrtý v Zemune (dnešné Srbsko), piaty v Brašove (dnešné Rumunsko). Na Slovensku postavili tiež dva miléniové stĺpy. Jeden sa týčil na najvyššom bode hradu Devín postavenom  nad sútokom Moravy a Dunaja, druhý v Nitre na vrchu  Zobor odkiaľ je  najkrajšia panoráma na mesto či na okolité lesy a vinohrady. Autorom projektu všetkých miléniových stĺpov bol Július Berczik, no na sochárskych prácach sa podielali viacerí umelci. Na stavbu miléniového stĺpa v Nitre použili 344 žulových blokov pochádzajúcich zo Sedmohradska. Tento obrovský náklad sa do Nitry dostal po železnici. Stĺp v prvej tretine zdobili štyri turuly, mytologické vtáky Maďarov, vlastne praotcovia ich kmeňov. Na podstavci bol štvorhranný obelisk, ktorý vyhotovil sochár Ede Kallós. S výstavbou stĺpa sa začalo v polovici apríla 1896 a oslávnostne ho odhalili o štyri mesiace 30. augusta 1896. Približne v tom istom čase ako v Nitre, sa začalo aj s výstavbou miléniového stĺpa na Devíne. Jeho odhalenie sa konalo 16. októbra 1896. Stĺp meral  21 metrov a na jeho vrcholku nainštalovali sochu maďarského bojovníka. Podľa viacerých názorov, bojovník na vrchole bol  knieža Arpád, vodca staromaďarských kmeňov. Vraj určitý čas pobýval aj na hrade Devín. Vytvoril ho sochár Július Jankovics. Na podstavcoch miléniových stĺpov dominovali roky zvýrazňujúce tisícročie „zaujatia vlasti“ 896–1896.

Pohľady na miléniové stĺpy umiestnené vysoko nad mestami a stále pripomínajúce maďarskú nadvládu sa čoraz viac stretávali so snahou odstrániť ich. Spomína sa prípad vysokého štátneho úradníka Karla Dominika, ktorý roku 1919 navštívil Devín. Na adresu miléniového stĺpa utrúsil poznámku: „Hlása falošnosť húnskej lžikultúry.“ Úsilie zbaviť sa týcho relikvií minulosti narastalo, no zatiaľ sa o ňom oficiálne neuvažovalo. Pamätníky ležali v žalúdku predovšetkým legionárom, ktorí sa pričinili aj o zbúranie a zlikvidovanie sochy Márie Terézie. Na Slovensku však bolo ešte dosť silné iredentistické hnutie, ktorého cieľom bolo krajinu rozdeliť medzi Maďarsko a Poľsko. Takéto signály zaznamenala aj Spravodajská kancelária, ktorá  vznikla v Bratislave na jeseň roku 1919. Predtým však pracovala na Slovensku ako „Propagačná kancelária slovenského územia.“ Po jej reorganizácii na Spravodajská kancelária venovala aj zbieraniu informácií o politickom pohybe u nás. Mala správy o činnosti rozličných iredentistických skupín, ktoré mali vykonávať činy podpaľačstva či travičstva. V máji 1920 sa podarilo zatknúť troch ľudí, ktorí sa priznali, že dostali rozkaz v Lučenci otráviť ministra pre Správu Slovenska Dr. Vavra Šrobára a župana Ľudovíta Bazovského. Jestvovali aj snahy na vyvolávanie nepokojov na Slovensku, čo dokazoval aj materiál u statkára Rudnaya zaistený pri domovej prehliadke (menoslov ľudí, pred ktorými sa treba chrániť a tých, ktorých treba odstrániť). Spravodajská kancelária mala však aj svojich konfidentov, ktorí sa votreli do iredentistických organizácii v Maďarsku a v Poľsku a odtiaľ prinášali správy o činnosti na týchto územiach. Títo pracovali v utajení a história zaznamenala iba jediný prípad odsúdenia spolupracovníka Spravodajskej kancelárie divíznym súdom v Budapešti na smrť v lete 1920. Napokon trest smrti ho obišiel výmenou za piatich iredentistov odsúdených u nás.

Aj keď bolo potrebné riešiť aj iné problémy, miléniové stĺpy klali oči aj viacerým zahraničným návštevám Slovenska. Novinári, sokoli, Slováci  vracajúci sa z USA, oneskorene sa vracajúci legionári z Ruska sa pri plavbe loďou dostali až pod devínsky hrad čudovali sa, že na vrchole zrúcaniny táto „protištátna“ relikvia ešte stojí. To urýchlilo rozhodnutie skupiny legionárov v Slovenskej  spravodajskej kancelárii, že sa podujmú miléniový stĺp  na Devíne zlikvidovať. Na čele skupiny stál príslušník francúzskej légie Jozef Honza (jeho  spomienky vyšli v knihe Zápisky legionára, editoval  F. Vrábel) a jej členmi boli aj ďalší bývalí  slovenskí legionári. Dohodli sa, že pomník zrútia hneď nad hrubým podstavcom. K stĺpu prišli 11. januára 1921 o šiestej hodine ráno a začali dlabať diery do stĺpa. Prácu skončili o štvrtej popoludní a do dier napchali ekrazit. Bol v troch dierach. Nastali problémy: dve nálože vybúchli, tretia, najsilnejšia nie. Bolo treba odísť do Bratislavy zohnať šnúry a ekrazit. Celá akcia, ktorá prebiehala v utajení, sa prezradila verejnosti. Na druhý deň sa zvedavci dostavili pod hrad. Posunúť sa bližšie im bránili legionári (v civile) so zbraňami v rukách. Výbuch sa podaril 12. januára presne o dvanástej hodine. Stĺp padol a legionári začali od radosti vyskakovať. Tak ako aj deti kričali“ „Huráááá!“ Národnie noviny uverejnili nasledovnú správu: „Millenárny maďarský pamätník na Devíne vyletel do povetria. Z Bratislavy oznamujú, že včera 12. t. m. doteraz neznámi páchatelia vyhodili do povetria devínsky millenárny stĺp, ktorý sa rozsypal.“ Na kúsky z pomníka sa vrhli ľudia a každý sa snažil z neho čosi uchmatnúť na pamiatku: jeden kus šable, iný púzdro, ďalší husársku čiapku…

Slovenské noviny sa z udalosti radovali, maďarské ronili slzy a privolávali na aktérov zrútenia kliatbu a nemecké noviny Grenzbote o soche bojovníka napísali: „Hrozila nemeckému Rakúsku a nemala žiadnu cenu.“ Podstavec pod stĺpom zostal neporušený až do šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sa na Devíne začal archeologický výskum a podstavec ustúpil jeho potrebám.

Osvedčená skupina slovenských legionárov sa teraz presunula z Devína do Nitry. Cieľ bol opäť jasný: vyhodiť do vzduchu ďalší miléniový stĺp. Neprešli ani dva týždne od akcie v Devíne, keď dvaja legionári vystúpili z vlaku na nitrianskej stanici a vybrali sa dlhou cestou na Zobor. Boli to Jozef Honza a Ferdiš Alexy, brat maliara Janka Alexyho. Počasie dvojici neprialo. Husto snežilo. Cesta na Zobor bola obtiažná, topánky sa zabárali do čerstvo napadaného snehu. Výsledok obhliadky bol: s podstavcom nepohneme, vyhodíme do vzduchu iba stĺp s turulmi. Stĺp je z granitu, materiál je hádam tvrdší ako v Devíne, nuž bude treba viac dlát, lebo je predpoklad, že sa budú rýchlo tupiť, ba aj lámať. Po návrate do Bratislavy zaviazali mlčanlivosťou o akcii aj ďalších členov skupiny. S prácou začali 2. februára a doslova sa plnili predpoklady o tvrdosti stĺpa. Dláta sa lámali a tupili. Zatupené bolo treba zaniesť nejakému kováčovi do Nitry, aby ich nabrúsil. Diery boli popoludní vydlabané. Nastrkali do nich ekrazit a diery utesnili sádrou, pieskom a hlinou. O pol šiestej v podvečer zapálili šnúry. Ozval sa výbuch, ktorý zapôsobil najmä na turuly, ktoré „vzlietli.“  Bola tma, v búraní nepokračovali. Odložili to na druhý deň. Zrána sa vybrali na Zobor, no počasie ich neprestalo trápiť. Opäť husto snežilo. Diera, ekrazit, výbuch. No ani ten stĺp nezlomil. Minul sa ekrazit, dláta boli tupé. Bolo treba vrátiť sa po ekrazit do Bratislavy a 4. februára sa opäť dostaviť na Zobor. Výbuch. Skaly lietali, ale stĺp stál. Opäť bolo nutné priniesť ekrazit a šnúry. Dňa 8. februára sa to konečne podarilo. Stĺp zletel dolu a posledná pamiatka na časy neslobody v Uhorsku zmizla, teda aspoň sa netýčila k nebu. Zostal však podstavec. Roku 1928 naň namontovali železný stožiar. Pri príležitosti štátnych sviatkov na stožiari viala československá zástava. Na podstavci bola aj kovová tabuľa s úryvkom veršov Jána Kollára. Ale to všetko odvial čas. No aj v súčasnosti je Zobor častým cieľom turistiky  Nitranov.

Ivan Szabó

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Slovenský spisovateľ literatúry faktu PhDr. Ivan Szabó sa narodil 9. júla 1939 v Leopoldove. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre. Po krátkom pedagogickom pôsobení pracoval tri desaťročia v redakciach rozličných časopisov (Kamarát, STOP, Život, ProfiAuto). Od roku 2000 pôsobí v slobodnom povolaní.

Do literatúry vstúpil začiatkom šessťdesiatych rokov minulého storočia. Písal poviedky i verše, ktoré uverejňoval v rozličných časopisoch (Mladá tvorba, Kamarát, Život atď.) a v zborníkoch  (Zo svitania, Rozkvet, Doma atď.). Práca v redakciach znamenala pre Ivana Szabóa odklon od beletristických žánrov a začal sa venovať literatúre faktu. Knižne debutoval cestopisom Sibírska mozaika (1979). Potom nasledovali ďalšie knihy: Slávni pilóti, konštruktéri a kozmonauti (1979), Svet na pneumatikách (1986), Keď prehovorí mŕtvy (1988 – spoluautor T. Michal), Osem poschodí k smrti (1991),  Bosí pilot (1996),  Hriechy v kočikárni (1997), Zabudnuté volanty (2002), Pasca na sobášneho podvodníka (2002), Slovenské strašidlá od A po Ž (2003), V zajatí rýchlych kolies (2004), Osudy slávnych zbojníkov (2004), Rozprávky na kolesách (2005), Vzácne návštevy v Bratislave (2006 – spoluautor L. Švihran), Príbehy primášov (2008).

Ivan Szabó je laureátom medzinárodnej Ceny Egona Ervína Kischa a laureátom národnej Ceny Vojtecha Zamarovského „Za trvalý prínos do literatúry faktu“.

Foto a reprofoto © Richard Sobotka

 

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *