Pohlednice z Bratislavy

Ivan Szabó

Schöner Náci: Gavalier s prsteňom

Koniec augusta a začiatok septembra 2007 bol vlhký. Občas spŕchlo a dážď rozmočil zem. V ten deň, ktorý už priťahoval jeseň, pätica mužov z pohrebného ústavu sa  zišla na cintoríne v Lehniciach. Ich úloha bola jasná. Vykopať hrob, v ktorom sa už štyridsať rokov nachádzali ostatky typickej bratislavskej postavy prezývanej Schöne Náci. Samozrejme v nemeckom pravopise by to meno vyzeralo inakšie, ale ľudia ho nazývali tak, ako som napísal. Rýle a lopaty sa zaryli do neveľkého hrobu bez pomníka, zdobil ho iba obyčajný kríž zo železných rúrok. Hlina sa kopila okolo hrobu a čoskoro chlapi narazili na kosti, ktoré ukladali vedľa vykopanej hliny. Kostí bolo málo a boli tenučké. Aj to svedčilo o tom, že pochovaný muž bol nižšieho vzrastu. Odrazu sa jeden z kopáčov naklonil nad jamu a pri jednej kosti objavil strieborný prsteň so zeleným kameňom. To bolo asi posledné, čo si Schöne Náci odniesol so sebou na druhý svet… Aj keď sa neskoršie dostala do reči epizóda s prsteňom, nikto z pamätníkov stretávajúcich Schöne Náciho na jeho častých prechádzkach po bratislavských uliciach, si na strieborný prsteň na jeho prste nespomínal. Možno ho zakrývali biele rukavice, ktorými si chránil ruky. Možno… Zrušením hrobového miesta na lehnickom cintoríne, kde nebohého Ignáca Lamára alias Schöne Náciho pochovali, po jeho smrti v Krajskej

tuberkulóznej nemocnici v Lehniciach, sa začla posmrtná etapa jeho životného príbehu. Pozostatky presťahovali na bratislavský Ondrejský cintorín. Splnilo sa to, po čom túžil: chcel byť pochovaný v Bratislave. Jeho kosti uložili na cintorín, kde sa už nepochováva, no jestvujú výnimky. Je tam hrob herca Júliusa Satinského, muzikanta Jána Melkoviča a teraz Schöne Náciho. Aktu ukladania Ignácových kostí na Ondrejskom cintoríne 2. septembra 2007 sa zúčastnili viacerí Bratislavčania. No najmä organizátori obradu, členovia občianskeho združenia Ferdinanda Martinenqa. Na obrade nechýbala ani hudobná skupina Lojzo, ktorá dávno nebohému zahrala a zaspievala pesničku venovanú práve jemu s názvom Schöne Náci. Smútiaci pospomínali Lamarove životné osudy, ktoré neboli jednoduché. Veľa o nich rozprával MUDr. Imrich Sečanský, ktorému Ignác Lamar roku 1947 zaklopal na jeho ordináciu. Ignác mal problémy so žalúdkom. Lekár mu radil, ako zmeniť spôsob stravovania. Nuž každá rada je dobrá, lenže Schöne Náciho nepravidelný život mu prinášal aj nepravidelné jedenie. Občas prišla reč aj na Ignácovu rodinu. Pacient vravel, že jeho otec Karol bol obuvníkom v Petržlke, kde sa Pekný Náci narodil. Aj on sa u otca naučil sedieť za verpánkom a pritĺkať podošvy. No jeho matke Anne takýto život nevyhovoval. Ušla od otca (vraj aj s tovarišom) a opustený obuvník na výchovu synov nestačil. Ignácov mladší brat trpel detskou obrnou. Otec otočil svoju pozornosť k poháriku, a to dovŕšilo rodinnú skazu. Napokon starý Lamar umorený nadmerným pitím krátko potom, čo ho opustila manželka, zomrel. Bezradný Schöne Náci nevedel, kam sa obrátiť. Zostal bez domova, lebo exekútori sa vrhli na zadĺžený dom. No mladíkovi pomohli dobrí ľudia. Podarilo sa im Ignácovho chorého brata umiestniť do ústavu a Ignácovi našli prácu pomocného rekvizitára v mestskom ústave a aj chudobný podnájom. V divadle medzi kulisami sa obnovila Náciho túžba šíriť dobrú náladu, šťastie a smiech. Pričinili sa o to aj gény po starom otcovi, ktorý bol cirkusový klaun. Podľa ústneho podania sa v divadle stretol so Žanetou, dievkou, do ktorej sa zamiloval, no jeho láska zostala neopätovaná. Žaneta sa z jeho života vytratila v roku 1914, čo sa zamilovaného Náciho veľmi dotklo. Okrem toho sa začala prvá svetová vojna a divadelné predstavenia sa pravidelne nehrali, takže pomocný rekvizitár prišiel o miesto. Ale myšlienka rozdávača smiechu neustúpila. Ignác našiel v skrini dedičstvo po starom otcovi: frak, cylinder, čierne lakovky, biele rukavice, vychádzkovú palicu, motýlika… takto vystrojený vyšiel do bratislavských ulíc. Usmieval sa, nazýval sa Prešporčanom a v nemčine, maďarčine aj v slovenčine hovoril: “Küss die Hand, kezét csókolom, ručičky bozkávam!“ S týmito slovami prežil dve vojny. Po tej druhej ho pre jeho nemecký pôvod po matke chceli z Československa vysťahovať, ale prihovoril sa za neho interný lekár Blažej Rippa a Shöne Náci tak naďalej brázdil ulice mesta so slovami: “Küss die Hand, kezét csókolom, ručičky bozkávam!“ Živil sa tým, že pomáhal v domácnostiach cudzích ľudí. Prášil koberce, nosil uhlie z pivnice k sporáku v kuchyni. Mzda? Hrnček bielej kávy, bratislavský rožok. Zriedka dostal za svoje služby peniaze. Občas sa objavil v kaviarni Carlton, Metropol alebo Luxor. Vždy sa našiel štedrý hostiteľ, ktorý mu šálku kávy a zákusok zaplatil. Schöne Náci sa prechádzal po bratislavských uliciach aj v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Po maturite roku 1956, keď som prišiel študovať do Bratislavy, stretal som ho tiež. Zvyčajne na ulici, no raz som vošiel do výťahu

v obchodnom dome Dunaj a v ňom Schöne Náci. Usmial sa. Spolu sme vyšli na tretie poschodie, vyšli z výťahu a pohltili nás kupujúci. Ako Schöne Náci zapôsobil na spisovateľa Ľuboša Juríka, vtedy ešte chlapca, opísal v knihe Rozspomínanie (2006): „Ako deti sme ho vídali v uličkách starého mesta, najmä na Korze či dunajskom nábreží. Bol vždy až nápadne elegantne oblečený, pravda, táto elegncia už bola akosi mimo, nepatričná a nevhodná do tých čias, keď sa nepatrilo byť nápadný a vyčnievať zo zástupu, keď sa nosili modré košele a montérky… Napriek svojmu čudnému a aj smiešnemu zjavu pôsobil dôstojne a táto clivá dôstojnosť nás odzbrojovala. Deti, ako je známe, sa radi takýmto čudákom posmievajú, pokrikujú za nimi, no Schöne Náci si svojim zjavom vynútil vážnosť a rešpekt. Dokonca akúsi lásku a úctu. Nikdy sme za ním nepokrikovali a on kráčal popri nás s milým úsmevom ako prízrak. Môžem povedať, že sme ho mali radi.“ Ako roky utekali, aj Schöne Náci prestal byť mladý. Obmedzoval prechádzky, čoraz dlhšie sa zdržiaval v dome dôchodcov na Radlinského ulici. Napokon sa u neho intenzívne prejavila tuberkulóza, a tak musel domov dôchodcov opustiť a presťahovať sa do Krajskej tuberkulóznej nemocnice v Lehniciach. Roku 1967 zomrel opustený ako sedemdesiatročný. Po Schöne Nácim zostalo iba zopár fotografií a jeden filmový záber. Pochválil s ním Milan Štefanovic. Na Námestí slobody počas osláv 1. mája filmoval svoju rodinu, keď sa mu do záberu celkom náhodou priplietol Schöne Náci. Spomienku na túto bratislavskú kurióznu postavičku aj dnes pripomína dva metre a päť centimetrov vysoká socha z hliníka umiestnená na Hlavnom námestí. Hliníkovu postavu Schöne Náciho vytvoril pre radosť obyvateľov a návštevníkov mesta akademický sochár a vysokoškolský pedagóg Juraj Meliš (1942-2016). Okrem sochy  Schöne Náciho je aj autorom napoleonského vojaka odpočívajúceho na Hlavnom námestí. Kým vandali dali francúzskemu vojakovi pokoj, dráždila ich socha Schöne Náciho. Roku 2004 do sochy narazilo pravdepodobne zásobovanie vozidlo. O dva roky neskoršie v noci skupina nespratníkov sochu zvalila na zem a odlomila z nej klobúk, ktorý sa doteraz nenašiel. Ba svoju silu si na soche zmerala aj skupina podgurážených anglických turistov. Obnovená socha Schöne Náciho láka dnes prechádzajúcich sa, aby sa s ňou vyfotografovali. Zaujímavou tradíciou v Bratislave je aj udeľovanie Ceny slušnosti. Bronzovú sošku Schöne Náciho dostáva každý rok jeden Bratislavčan od Spoločnosti Ferdinanda Martinenqa. Obe tieto spomienky na Schöne Náciho v podobe sôch prispejú k tomu, že sa stane nesmrteľným.

 

Životopis autora

Ivan SZABÓ sa narodil 9. júla 1939 v Leopoldove. V rodisku navštevoval aj základnú školu (1945 – 1953). Jedenásťročnú strednú školu absolvoval v Hlohovci (1953 – 1956). Po maturite (1959) študoval na Chemickej fakulte SVŠT v Bratislave, potom prestúpil na Pedagogický inštitút v Nitre, kde vyštudoval aprobáciu slovenský jazyk – dejepis – výtvarná výchova (1959 – 1963). Roku 1980 získal na Pedagogickej fakulte titul PhDr. (Úryvok z dizertačnej práce Práca s detským autorom v časopise Kamarát vyšiel v bulletine O práci s knihou medzi deťmi a mládežou, vydala Matica slovenská, Martin 1981). Po promócii roku 1963 absolvoval vojenskú prezenčnú službu v Brne (1963 – 1965). Po jej skončení bol učiteľom v Bánove, kde pedagogicky pôsobil do konca roka 1969. Od 1. januára 1970 nastúpil na miesto redaktora týždenníka pre chlapcov a dievčatá Kamarát (1970 – 1972). Potom sa stal redaktorom, neskôr vedúcim oddelenia obrázkového týždenníka Život. V redakcii Života pracoval v rokoch 1972 – 1979. Koncom roka 1979 nastúpil ako zástupca šéfredaktora do motoristického časopisu STOP, kde zotrval jedenásť rokov (do roku 1990); opäť sa stal reportérom Života, neskôr vedúcim oddelenia a napokon zástupcom šéfredaktora. V tejto redakcii pracoval od roku 1990 až do apríla 1999. V máji 1999 sa stal šéfredaktorom motoristického časopisu ProfiAuto. Od 1. januára 2000 je v slobodnom povolaní.

Foto a reprofoto © Richard Sobotka

 

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *